UZDRAVENIE MALOMOCNÉHO

K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“ Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý. Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“ Lenže on, sotva odišiel, začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo, takže Ježiš už nemohol verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach. No i tak prichádzali k nemu ľudia zovšadiaľ. (Mk 1,40-45)

Román Karla Čapka Bílá nemoc, ktorý bol aj sfilmovaný, má dvoch hlavných hrdinov. Prvým z nich je vojenský maršal, ktorý dokáže horlivo prezentovať svoje myšlienky. Je vynikajúcim rečníkom so silným manipulačným talentom, dav hltá jeho slová a prevoláva mu na slávu. Jeho myšlienky sú však zlé, pretože povzbudzujú ľudí k vojne.

Na druhej strane tohto tábora stojí lekár Galén. Je to skromný človek, niekedy pôsobiaci rozpačito až neisto, čo dokazuje najmä jeho nesúvislá reč. Vo svojich postojoch je však neoblomný – propaguje mier a upozorňuje na ničivú silu vojny.

Na začiatku deja sa dozvedáme o strašnej chorobe, ktorá zachvátila celý svet. Je ňou „biela nemoc“, nazývaná aj pejpinské malomocenstvo. Jej prvým príznakom je biely necitlivý fľak na koži. Na chorobu neexistuje žiadny liek, jedinou pomocou sú prostriedky proti zápachu, ktorý sa šíri z rozkladajúcich sa tiel a morfium, ktoré zmierňuje bolesť trpiaceho.

Lekár Galén po dlhej výskumnej práci vynájde liek na bielu nemoc a dostane možnosť odskúšať ho na chudobných pacientoch z izby číslo 13. Po krátkom čase sa u nich prejavia pozitívne účinky liečby. Lekár ale odmieta prezradiť zloženie lieku. Iba v prípade, že bude zaručený mier, čím apeluje hlavne na ľudí s mocou. Svojou požiadavkou vzbudzuje pohoršenie.

Jedného dňa sa odohrá nevšedná udalosť. Maršal reční na vyvýšenom mieste pred skandujúcim davom. A ako obvykle, silne gestikuluje a búcha sa do pŕs. No zrazu – uvedomí si – búcha sa do pŕs, a nič necíti. Búcha sa znova - už to ale nie je gesto pred davom. Chce si overiť, či sa nemýli. No nemýli sa. Jeho hruď je necitlivá. Odíde do zákulisia a dá si zavolať osobného lekára, ktorý mu potvrdí, že u neho začína biela nemoc.

Maršal si spomenie na lekára Galéna a aj napriek nesympatiám si ho dá aj s liekom zavolať k sebe. Lekár zoberie fľaštičku s liekom a ide. A keď sa prediera pomedzi dav, ktorý skanduje na slávu vojne, on začne volať: „Nie, nie vojna, mier!“ Následne je davom ušliapaný k smrti. Aj ampulky s liekom sú pri tom zničené.

Toto utopické dielo je v skutočnosti výstižným podobenstvom o malomocenstve – a to nielen fyzickom, ale hlavne duchovnom v podobe hriechu. Aj hriech má podobný priebeh ako malomocenstvo. Na začiatku je nákaza, ktorá postupne spôsobí, že svedomie, ktoré kedysi bolo citlivé aj na malé pády, zrazu začína necitlivieť. Človek prestane vnímať zlo, výčitky a vinu. Toto - ak sa včas nezastaví, privedie postupne človeka k stavu, kedy začne „hniť a zapáchať“.

Pod pojem malomocenstvo sa v Ježišovej dobe zaraďovalo širšie spektrum kožných chorôb, nielen lepra. Skutočné malomocenstvo, ktoré spôsoboval bacil podobný tuberkulóznemu, bolo zákernou chorobou. Tá sa začínala obyčajnou bielou škvrnou, spočiatku necitlivou, ktorá sa v ďalšom štádiu zväčšovala, rozširovala a postupne sa menila na vredy. V dôsledku nich začali malomocným odpadávať uši, nos, prsty, časti svalov.

Malomocní boli svojimi súkmeňovcami považovaní v podstate už za mŕtvych. Títo ich chorobu vnímali ako ich usvedčenie z hriechu Bohom a aj ich prípadné uzdravenie pokladali skôr za dôsledok ich obrátenia. Malomocní si nesmeli upraviť vlasy, bradu a už z diaľky museli volať „nečistý, nečistý“, aby svojou blízkou prítomnosťou nikoho nenakazili. Stredovek zašiel až tak ďaleko, že kňaz nad malomocným vyriekol pohrebný obrad a chorý bol následne odprevadený do tábora, kde mal umrieť.

V Markovom príbehu o uzdravení malomocného obaja – malomocný i Ježiš nedodržiavajú Zákon. Malomocný nevolá pred sebou slová, ktorými by oznamoval svoju nákazlivú chorobu, nerešpektuje, že sa nesmie s nikým stýkať a prichádza k Ježišovi. Jeho prosba „ak chceš, môžeš ma očistiť“, patrí medzi najpokornejšie v evanjeliu.

Ani Ježiš sa nespráva v súlade so Zákonom. Nakazeného sa nesmie dotýkať, a on predsa to urobí. V slovníku tej doby dotknúť sa znamenalo „objíme ho“. Origenes to komentuje slovami: „Čistému je všetko čisté.“ A Marek dodáva ešte jednu vec – bolo mu ho ľúto, rachamim, čo doslovne znamená „obrátili sa mu črevá“.

Okrem toho, že malomocný nerešpektuje Zákon, neuposlúchne ani Ježiša – keď mu zakáže hovoriť pred ľuďmi o svojom uzdravení. To spôsobí, že Ježiš už nemôže verejne vojsť do mesta, ale zdržiava sa vonku na opustených miestach. Vidíme výmenu rolí medzi malomocným a Ježišom. Predtým sa malomocný nemohol voľne stretávať s ľuďmi, žil izolovane, zatiaľ čo Ježiš sa slobodne pohyboval a ohlasoval zvesť o spáse. Táto výmena rolí naznačuje Ježišovu ochotu vymeniť si miesto s každým z nás. Uskutočnil to najmä na Golgote, kde on bol opustený Bohom a prijal na seba trest za naše hriechy, aby sme my boli s Bohom zmierení.

v v v

            Rehoľná sestra Ann chodieva každý týždeň do nemocnice v Bronxe. Pri jednej návšteve sa tam stretla s 22-ročnou Joy. Táto mladá lesbička mala AIDS a už bola len kosť a koža. Na kostnatých rukách mala vytetované hady a draky, ktoré chrlili plamene. Umierala. Vedela o tom.

            Ann hneď zistila, že táto žena nenávidí cirkev. „Farárov, hlavne nie farárov,“ kričala, keď jej sestra Ann navrhla návštevu kňaza. „Tých pokrytcov, čo zarábajú na pochovávaní ľudí! Počuješ, Ann, ja chcem, aby moje telo zhorelo a zmizlo ako dym!“

            „Nechceš ani požehnanie?“

            „Nikdy!“ odpovie Joy. „Nikdy nedám cirkvi za nejaký krížik ani cent! A okrem toho je to k ničomu. Aj tak pekelným plameňom neuniknem!“

            Napriek takýmto rečiam jej rehoľná sestra povie o jednom známom kňazovi, ktorý hrá jazz. Vie, že Joy hudbu miluje. Joy spočiatku odmieta, nakoniec však súhlasí, že sa s tým kňazom muzikantom stretne. „Iba preto, lebo mám rada jazz, inak na farárov kašlem zvysoka!“ spresní.

            Sestra odchádza od Joy, aby vyhľadala brata Stana. Má šťastie, pretože práve odchádza na dva dni do pustovne, aby tam v pokoji rozmýšľal a skladal piesne. „Joy umiera. Ty si asi jediný kňaz, ktorého je ochotná k sebe vpustiť. Nemôžeš to aspoň neskúsiť!“

            Stan to chápe a s gitarou v ruke nasleduje Ann. O chvíľu je už pri Joy.

            „Ty si ten farár, čo hrá jazz?“ opýta sa ho Joy.

            „Áno, Joy. Chcel by som ti zahrať jednu pieseň, ktorú som zložil len chvíľu predtým, ako som sa dozvedel, že pôjdem za tebou. Volá sa Cause of our joy (Príčina našej radosti).“

            Stan vezme do ruky gitaru a začne hrať. Pomalú a jemnú pieseň. Vidno, ako dievča zadržiava slzy. Kňaz požiada sestru Ann, aby odišla.

            „Joy, neprišiel som ti sem hrať na gitaru...“

            „Viem, farár...“

            „Prišiel som, aby som ti ponúkol Božie milosrdenstvo...“

            „Nikdy! Nikdy sa ti nevyspovedám!“

            „Ľutuješ svoje hriechy?“

            „Choď rovno k veci! Čo odo mňa vlastne chceš?“

            Kňaz sa nadýchne, upriami svoj pohľad na Joy a povie: „Došla si na koniec, Joy. Tvoj pozemský život sa pomaly končí. Ja ti v mene Krista Spasiteľa prichádzam ponúknuť život. Nechaj sa ním milovať. Vykašli sa na svoje výhrady voči cirkvi, farárom... O to teraz vôbec nejde. Pozri sa na Boha, ktorý k tebe naťahuje ruky, pretože ťa miluje...“

            Joy ho napodiv nechá hovoriť. Potom pokojne povie: „Áno, ľutujem svoje hriechy.“

            Do izby vojdú ošetrovateľky, aby vymenili infúziu. Stan objíme Joy a odíde. Krátko na to Joy upadne do kómy. Vedomie už nenadobudne a o štrnásť dní zomrie.

            Joy pochovali v New Jersey. Homosexuálna komunita, sprevádzajúca jej pozostatky, nechápala, prečo je jej telo oblečené v bielom. A prečo ten fúzatý mních spieva pri hrobe s nejakou mníškou pieseň Cause of our joy.